Holandsku je vraj problém vyraziť zamestnanca. Detaily nepoznám (nelynčujte), ale dôsledky sú jasné: ak vás tu čašník bohorovne dvadsať minút ignoruje, nie je to preto, že je extrémne zabrzdený, ale preto, že má na saláme. Obe možnosti sa samozrejme vzájomne nevylučujú. Ak nechcete, nemusíte dať tringelt, miestni ho s prehľadom vynechávajú. Celý článok »

Aby som behom dvoch dní vletela do dvoch (slovom dvoch) turistických pascí, sa mi nestalo snáď od sedemnástich. Som vo Viedni a už som oplieskala v týchto hampejzoch zlodejských skoro sto eur (čoskoro podám detailné hlásenie). Načim sa mi o skúsenosti rokmi nadobudnuté s masami širokými podeliť. Celý článok »

Bezcukrová cukráreň Naal vykvitla toť na Karadžičke, takmer na rohu s Krížnou. Vliezla som zo zvedavosti, očakávajúc zo štyri šeredné zákusky a hnusné dia kekse. Ak ste niekedy videli diabetické oddelenie v našich supermarketoch, viete o čom hovorím. Celý článok »

Milujem Cafe V z niekoľkých dôvodov. Po prvé neodolateľne vyzerá: perverzne červené steny, vysoké stropy, blýskavé lustre, nahé drevené stoly a zopár retro zrkadiel. Alternatívna, tak trošku indy-pindy náladička, miestni intoši v pásikavých šáloch a bizarných tyrkysových svetríkoch, na barovej stoličke predvádza výstavný zadok krásna turecká sexica. Započujete však neraz aj ingliš; podnik si spravil dobré meno. Mám rada takúto – evidentne mierumilovnú – klientelu. Ak sa tu zomelie bitka, bude sa vysoko pravdepodobne bodať len sarkazmom. Celý článok »

V Prahe mám obľúbených podnikov niekoľko, niektoré ale neslobodno spomínať pred desiatou večer a iné nepodávajú nič, čo by malo pevnejšiu konzistenciu. Aj keď leží v centre najcentrovatejšom, náhodou na Lehkou hlavu nenarazíte. To je však stav mnohých dobrých podnikov: v drvivej väčšine prípadov neležia vedľa Víťazného oblúku, nahatej sochy Dávida ani Pápežovho letohrádku. Najskôr ma tam zobral švagor a aj keď som v tej tme moc nevidela, čo som vlastne vkladala do úst, bolo to moc dobré. Tak som prišla zas. A zas. Celý článok »

Ja viem, že som sa tu rozkrikovala, že nikdy nevarím, ale pravda je, že som opäť začala. Motiváciou mi bola nielen smrteľná gastronuda v bratislavských podnikoch, ale najmä fakt, že Milovaný je hrozne fajnový, takže ctižiadostivo hľadám niečo, čím mu ulahodiť. A ešte aj šetrím, lebo som žgrloš.
Experimentujem najmä s kombináciami pomerne výrazných chutí a skúšam všade, kde sa dá, šľahnúť nejaké ovocie. Výživológovia sa môžu strčiť – mne to vôbec nijako nerobí zle. A opäť som šokovaná svojím výrazným talentom pri intuitívnom kombinovaní surovín! Takže sa chcem s vami podeliť o môj dnešný polsendvič s názvom ‚ÄûTurecká rozkoš”. Alebo ‚ÄûChlebíkamasútra”.
Ako len chcete. Celý článok »